Skončil film a divák si povie: „to bol dobrý film“ alebo „tento bol slabší„ či dokonca „úplne zlý“. Je to prirodzené, pretože filmy sa páčia alebo nie. Zanechávajú v divákovi lepší alebo horší dojem. Taký je už ich „osud“. Ohodnotenie filmu lepšou alebo horšou známkou je však dosť subjektívne. Snáď budete so mnou súhlasiť, že kvalita tejto pomyselnej známky je úmerná náročnosti filmového diváka. Filmový tvorca akým je dramaturg, scenárista, herec, režisér, strihač, kameraman ale aj filmový kritik, majú prísnejšie kritériá hodnotenia filmového diela ako bežný – laický divák. Preto je prirodzené, že jeden a ten istý film rôzni diváci ohodnotia odlišne. Hodnotenie od tzv. filmového laika tak prakticky závisí len na jeho vkuse či vnímavosti a svojim spôsobom aj na jeho intelektuálnej úrovni.
Objektívne vzaté, filmy sú veľmi pestré, čo sa týka kategórie (dokument, reportáž, experiment, hraný film …) ale aj žánra týka. Pritom, ako sa hovorí, každý sme nejaký. Každý má takpovediac bližšie k tomu „svojmu“ filmovému žánru. Niekto preferuje western, niekto zase akčný film. Iného diváka zaujme viac historický film alebo sci-fi. Sú diváci, ktorí majú radi dokument alebo hraný film alebo ich dojme poetický film. Je to prirodzené. Podstatné však je, aby divák vedel rozlíšiť kvalitu od toho, čo má slabšiu alebo dokonca mizernú filmovo-umeleckú hodnotu a jeho hodnotenie by malo byť čo najobjektívnejšie. Dôležité preto je, aby film hodnotil naozaj vnímavý a citlivý divák. Takto filmový tvorca resp. jeho film dostane vysvedčenie s výbornou alebo horšou známkou, ktorá má svoju váhu a následne by mala ovplyvniť ďalšiu tvorbu filmára.
Zdá sa, že vzťah filmový tvorca a divák je obojsmerný. Aspoň by mal byť. Film ovplyvňuje diváka a divák svojim hodnotením môže pôsobiť na vývoj kinematografie. Samozrejme kinematografia sa vyvíja. Nielen vďaka technickému pokroku, ale aj vďaka duševnému vývoju diváka, čo by konzumenta filmového umenia. Od čias vzniku filmu sa zmenili výrazové prostriedky, dramaturgická skladba, kompozičné vnímanie scény … a tento vývoj stále pokračuje. Stačí porovnať staršie filmy s tými dnešnými. Tým samozrejme nechcem tvrdiť, že súčasná produkcia je nekompromisne lepšia a neporovnateľne hodnotnejšia v porovnaní s filmami „ pre pamätníkov“. Veľmi diskutabilné môže byť porovnanie technickej ale aj umeleckej kvality niektorého staršieho filmu s niektorým zo súčasnosti. Filmy sú ale obrazom svojej doby. Sú obrazom úrovne filmového tvorcu – a aj filmového diváka. Čiste teoreticky by bolo zaujímavé, keby sme divákovi z medzivojnového obdobia premietli niektorý súčasný veľkofilm a chceli od neho počuť jeho názor. Kto vie ako by ho vnímal. Opačný pohľad je reálne možný. Náš pohľad na staršie filmy je však ovplyvnený súčasnou úrovňou myslenia a stupňom vývoja kinematografie. Je to takpovediac dôkazom toho, že divák a jeho „filmový intelekt“ sa vyvíja. A toto priamo súvisí s vývojom filmového umenia.
V tomto zmysle sa vraciam ku svojej pôvodnej myšlienke. Totiž, že film bude taký dobrý a kvalitný aký kvalitný bude jeho divák. Dôležité však je, že takéhoto diváka si treba vychovať. Čím ? Predsa kvalitou a vysokou hodnotou v filmovej tvorby. Aj keď som svoj názor pôvodne aplikoval na amatérsku filmovú tvorbu, myslím si, že môže platiť aj pre profesionálny film – a jeho diváka. Už súčasná tvorba a stupeň jej úrovne vplýva na to, aký „kvalitný“ bude filmový divák tej ďalšej generácie. Bude to len bezduchý konzument bez vlastného názoru, alebo taký, ktorý dokáže oddeliť zrno od pliev ?
